Ako vznikala kniha Natálkine dobrodružstvá.

Nie vždy to ide ako po masle.

Príbeh Natálkino tajomstvo som písal asi týždeň. Niekomu sa to môže zdať dlho, niekomu krátko. Teraz však hovorím o prvom rukopise, ktorý som následne ešte týždeň nechal ležať a potom ho donekonečna opravoval a dopĺňal. Čítal som ho asi tridsaťkrát 🙂

Za počítačom som sedel skoro nonstop. Zavrel som sa v izbe, ponoril do Natálkinho sveta a zapisoval jej príbeh. Bolo by to krásne, keby som mohol povedať, že to išlo ako po masle, lenže nič také pri písaní neexistuje. Vždy prídu zaseknutia a krízy. Okamihy, keď neviete, ako ďalej. To sa mi stalo, keď malé lietajúce bytosti dali Natálke tajomstvo, ktoré mala odhaliť. Nevedel som, ako ďalej. A tak som išiel na nákup, varil, jedol, no pritom stále myslel na to, ktorým smerom budem pokračovať. Lúštil som túto veľkú záhadu s Natálkou a večer… večer, keď už som si povedal, že to nechám na zajtra a prestal som o tom tak urputne premýšľať, to prišlo. V jednu sekundu som vedel, aké tajomstvo tie bytosti skrývajú a v ďalšiu minútu sa mi pred očami odohral celý príbeh, ktorý som okamžite musel zapísať do počítača. Tak vznikla prvá poviedka o Natálke a potom ďalšia a ďalšia až sa z nich vytvorila samotná kniha.

Sú dva typy autorov. Ktorým z nich som ja?

Sú autori, ktorí si pred samotným písaním premyslia celý príbeh, urobia osnovu deja a potom píšu.

A sú autori, ktorí si sadnú k počítaču a proste píšu, ako im prsty narástli. Majú v hlave predstavu hlavného hrdinu, jeho charakter a samotné križovatky príbehu riešia za pochodu tak, ako si myslia, že by to ich postava vyriešila.

Ja som ten druhý autor. Myslím si, že som dosť empatický človeka a  aj vďaka tomu sa viem vcítiť do svojich postáv. Úprimne sa priznám, už neraz sa mi stalo, že som chcel príbeh viesť úplne inou cestou, akou sa nakoniec Natálka vybrala. Nechal som ju ísť a neskôr sa sám smial, ako krásne sa to nakoniec skončilo a samo vyriešilo. Kedysi som povedal, že Natálka ma učí užívať si život, no učí ma aj prijať to, čo príde a nechcieť všetko riadiť.

Inšpirácia

Prvý príbeh Natálkino tajomstvo vzniklo zo sna. Aspoň jeho začiatok. Snívalo sa mi, ako som vošiel do tunela, cez ktorý som sa dostal do čarovnej krajiny s magickým stromom, po ktorom skákali malé bytosti, ktorým som v knihe pridal ešte krídla. Zobudil som sa a pozrel na digitálne hodinky. Svietila na nich veľká trojka a dve nuly. Tri hodiny v noci. Niekto by sa otočil na druhý bok a zaspal. Ja som sa posadil, chytil mobil, ktorý mi zažiaril oslnivým svetlom do tváre, a začal som si zapisovať, čo sa mi snívalo. Mal som tam preklepy a niekedy úplne nezrozumiteľné slová, no keď som si to ráno prečítal, istý zmysel to dávalo. Dlho z toho nebolo nič, trvalo mesiac, kým mi v mysli vznikla postava Natálky, ktorá sa do tohto sveta úplne hodila. Sadol som si k počítaču a začal písať. Alebo lepšie povedané, zabávať sa. Pretože s Natálkou sa nedá inak, len sa dobre baviť a usmievať.

Druhé príbehy už nevznikli zo sna, ale z obrázkov alebo len z jednej vety, ktorá mi zrazu napadla. Niekedy vás proste dokáže inšpirovať čokoľvek, aj jedno jediné slovo alebo slovné spojenie.