Marec – Mesiac kníh
Marec je tradične už od roku 1955 nazývaný ako mesiac kníh. Knižnice a školy v tomto čase organizujú viacero akcií a besied, aby sa kniha dostala do sŕdc čo najviac ľudí a získala si čo najviac priaznivcov. Veď kniha je úžasná vec. Pretrváva medzi nami roky a dokáže prenášať myšlienku autora nielen v priestore, ale aj v čase. Malý princ nám odovzdáva svoje krásne posolstvá už 76 rokov a Andersenove rozprávky boli prvýkrát vydané pred 184 rokmi. Úžasné, však?
Kniha je večná, aj keď prichádzajú stále nové technológie, ona tu ostáva. A je na nás, aby tu bola s nami čo najdlhšie. Antikvariáty a knižnice nám slúžia práve na to, aby s nami odkazy kníh pretrvávali aj do súčasnosti. Veľká vďaka patrí odvážlivcom, ktorí aj v tomto čase, keď sa až tak veľa nečíta, vydávajú knihy a dávajú tak možnosť nám súčasným spisovateľom poslať svoje posolstvá časom a priestorom.
Ja som lásku ku knihe našiel až neskôr, no pochopil som, že vďaka nej môžem zažiť množstvo dobrodružstiev a prežiť omnoho intenzívnejšie emócie ako pri filme. Aj preto som nesmierne rád, že je mesiac kníh, kedy sa o čosi viac knižnice a aj školy snažia priblížiť deťom to, ako kniha vzniká a čo všetko im svet v nej môže ponúknuť.
V podobnom duchu vediem svoje besedy spojené s obrázkovou prezentáciou aj ja. Deťom rozprávam o tom, čo ma priviedlo k čítaniu a písaniu. Hovorím im o vzniku mojej knihy Natálkine dobrodružstvá a tom, ako ku mne prišla inšpirácia. Snažím sa im trochu bližšie priblížiť svet za oponou knihy, čo všetko potrebujú pre napísanie knihy vedieť, a kde hľadať inšpiráciu. Spolu sa snažíme vymyslieť námety a vytvoriť príbehy, aby som tak podporil ich kreativitu a ukázal im silu detskej fantázie. Aj moje námety pochádzajú od malého dieťaťa, chlapca, ktorý sídli v mojom srdci a vďaka ktorému viem snívať a tešiť sa z maličkostí: z hudby, z kníh, krásy prírody.
V marci som absolvoval viacero besied a z každej som si vo svojom srdci niečo odniesol. Všade ma vítali milí ľudia, nadšení z mojej návštevy, a všade som zažil skvelú atmosféru. Deti boli úžasné, otvorené a odvážne. Veľa sa pýtali a o všetko sa zaujímali. Z každej besedy si odnášam aj jedinečnú spomienku na nejaký výnimočný moment.
Z knižnice v Zlatých Moravciach si pamätám chlapca, „dohadzovača“, ktorý mi povedal, že by som sa hodil k jeho tete 😀
Na ZŠ Levická 903 vo Vrábľoch si pamätám na chlapca, Matúška, ktorý natáčal celú besedu na mobil, aby neskôr vytvoril video z besedy pre školskú televíziu Telkáčik. Je úžasné, že škola podporuje a rozvíja talenty aj takouto formou.
Zo ZŠ Viliama Záborského vo Vrábľoch som si odniesol od detí krásne maľby. Pamätám si aj jedno úžasné dievčatko, ktoré sa veľa pýtalo a už teraz plánovalo, ako napíše svoj vlastný príbeh. Verím, že som ju aj svojou prítomnosťou motivoval začať a pustiť sa do písania.
Na ZŠ Jána Lipského v Trenčianskych Stankovciach boli deti tiež úžasné. S chlapcami som sa privítal ťuknutím si pästí, dostal som množstvo namaľovaných obrázkov a pri rozlúčke ma jeden chlapec dokonca objal. Bol to krásny a otvorený prejav emócii a ja som mu za to nesmierne vďačný. Treba predsa robiť to, čo cítime.
A aby som nezabudol… V tento deň a v tomto krásnom kraji som zažil ešte jeden nezabudnuteľný moment. Keď som v Trenčíne išiel na obed, našiel som tam starý písací stroj Underwood. Presne taký, ako mala Natálka v mojej knihe :). Úžasné, však? Niekto povie, že je to náhoda, ja tomu hovorím osud alebo zázrak. 🙂
V ZŠ Štefana Moysesa v Tesárskych Mlyňanoch ma privítali úžasným darčekom, levanduľou v krásne ušitom vrecúšku. Dozvedel som sa, že deti tu túto úchvatnú bylinku pestujú. Levanduľu mám rád, nielen pre jej vôňu, ale páči sa mi celkovo, a kto podrobne čítal moju knihu, vie, že sa nachádza aj v príbehu Maliar 🙂
Okrem toho jedna z ich žiačok, Dianka, napísala z besedy krátky príbeh zo svojho pohľadu. Nájdete ho na stránke školy.
Besedy v MŠ a ZŠ v Radošine mali tiež svoje čaro. Boli večer a deti boli skvelé. Škôlkari sa mi priznali, že už teraz tvoria príbehy a žiaci ZŠ vymýšľali jeden námet za druhým. Už teraz som tam videl dvoch či troch nádejných spisovateľov.
Na záver poviem len toľko, že všade sa našli deti, ktoré mali skvelú fantáziu a bola by škoda, nepodporovať ju. Len pred pár dňami som na Dni detskej knihy v Trnave spoznal jednu pani spisovateľku, Zuzku Kubašákovú, ktorá sa netají tým, že námety čerpá aj od svojich detí. Práve naopak, aktívne ich zapája do tvorby a už v mladom veku sú súčasťou kníh, ktoré vydáva. Ich myšlienky a nápady sa už teraz stávajú večnými a rokmi budú putovať časom a priestorom. Možno aj iní majú doma takéto talenty na príbehy a ani o tom nevedia. Nechajme deti snívať a počúvajme ich. Ak si svoje príbehy nevedia zapísať samy, urobme to za nich a možno… možno zistíme, že máme doma skvelých malých spisovateľov.
